...můj příběh...

okno do duše aneb třináctá komnata

Martin

barevný svět

Martin, Martin...
Čím začať?
Nepamätám si príchod do Martina.
Aj cestu vidím v tme. Vtedy to bola strašná diaľka.
A pamätáte si na tie obrovské "sťahováky" ?

   Prvé, na čo si spomínam, bola škola.
A prvý diktát.
Dostala som z neho štvorku.
Prvú a poslednú.
Na Slovensku boli popredu
a ja som nepoznala mnohé písmenká,
ktoré pani učiteľka diktovala.
A tiež rodičom bolo čudné,
že nemáme domáce úlohy.
Mali sme, ale ja som nevedela,
že sú to domáce úlohy.
No, bol to čas silného "poslovenčovania",
najmä zo strany môjho otca.
Ale vďaka tomu "drilu"
som sa v jazyku slovenskom vypracovala
na vyššiu úroveň, akú mali rodení Slováci.
Predčila som dokonca aj svojich učiteľov.
Mala som veľmi dobrú výslovnosť
a ani gramatika mi nerobila problémy.
Neskôr sa stávalo,
že ma ani nevyvolávali z tohto predmetu,
lebo to bolo "bezpredmetné".
A vďaka mojej záľube čítať knihy sa rozvíjala
moja slovná zásoba a fantázia.
Na ZDŠ som predčítala na žiadosť pani učiteľky
slohové práce.
Na strednej škole to došlo tak ďaleko,
že som zo slohovej práce dostala 5.
Zdôvodnenie pani profesorky?
Nie je možné,
aby gymnazista napísal slohovú prácu
bez jedinej gramatickej, štylistickej, či inej chyby...

   Ale to som veľmi odbočila.
Vráťme sa do Martina.

Pamätám si rozhlas po drôte, večerníčky,
ktoré sme s bratom počúvali...
Aj ako mu ten rozhlas skončil na hlave,
neposedníkovi.

   Mali sme krásny, zaujímavo vymaľovaný byt.
A televízor "KRIVÁŇ", ktorý sa pokazil
a my sme asi dva roky nemali telku.
Ale vôbec nám nechýbala.
Bolo toľko iných činností...

   Rada som modelovala.
Utkvel mi v pamäti tábor,
ktorý som vymodelovala:
stany, stromy, potok,
rybník a v ňom kúpajúce sa deti.
Dnes by sa tomu povedalo: "3D".

   A stále sme boli vonku, v lete i v zime.
   Pracovalo sa aj v sobotu,
do školy sa chodilo na smeny.
A všetko sa stíhalo, nikdy sme sa nenudili.
Stačilo pár kamienkov,
aby sme celé dni hrali "gorotky"...
Skákali sme cez švihadlo,
krieda poslúžila na mnohé zábavy,
dlho každý doma modlikal,
aby mu rodičia kúpili gumu.
Kto ju mal, bol pán a určoval pravidlá...

Túžila som po kolobežke,
neskôr som dostala prvý bicykel.
Bol to "PIONIER".
A ja som snívala o "baranoch".
To boli tie riadítka na bicykli také zatočené.
Ale ostalo pri sne.

   V zime sme sa najviac sánkovali,
stavali "iglú",
neskôr mi ježiško priniesol lyže
a keď som dostala prvé korčule,
ešte večer
som si ich musela ísť pred dom odskúšať,
inak by som ani nezaspala.

V tej dobe bolo áut máličko,
takže v zime sme sneh na ceste vyšmýkali
a hrávali hokej.
Neviem,
koľkokrát som na Štedrý deň bežala za rodičmi,
aby mi dali hokejku,
ktorú som si strašne priala.
Ale hokejka uzrela svetlo sveta až večer,
pod stromčekom.
Druhý deň skoro ráno som sa vyzbrojila:
korčule, hokejka, kameň miesto puku.
Nikde ani živáčika,
ja som vliezla na ľad
a hneď som sa rozpleskla.
A bolo po hokejke.
Ešte dnes cítim ten smútok...


skaut68

dětství
1  
2  
3  
4  
 
Můj vlastní novinkovač.

Tu budete nachádzať odkazy na aktualizované príspevky.


Posledná aktualizácia: 21.02.2008


O čem to tu je?


Svět kolem nás aneb moje malé meditace


Radíme si


ikonka


pravopis


Trenčín<--->Bratislava


soutěže



Stop Spam Harvesters, Join Project Honey Pot
09.03.2007
RadioPraha